Finančné impérium

„Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo“

1. Úvod.

V reláciách verejnoprávnych médií o finančnej gramotnosti pre novicov v tejto oblasti – ako je občan Priemerný (ďalej P) – ide o sugestívne zdôrazňovanie, čo všetko sa dá dosiahnuť prostredníctvom týchto znalosti. Uhoľným kameňom prejavu odborníkov je odporúčanie, že treba ukladať peniaze do peňažných inštitúcií (šetriť si na horšie časy, alebo na adrenalínové zážitky). Trubadúrsky je zvestovaná výška výnosového úroku (zisk vkladateľa), zatiaľ čo informácie o termínových náležitostiach a o poplatkoch – ak vôbec – sú iba diskrétne zašomrané.

Občan P – s mesačným platom 1088 € brutto, nedokáže z neho – žijúc s nezamestnanou manželkou a dvomi deťmi v mestskom prostredí – nič ušetriť. Preto víta, že v ére umelej inteligencie, ktorá vyžaduje digitálnu kompetenciu, sa v televízii uprednostňuje relácia o finančnej gramotnosti.

Záujem občana P o svet financií má svoj dôvod; vlastne dva: rodina zdedila 1000€ a manželka žičlivo súhlasila, aby si splnil svoj sen z detstva – návštevu tichomorského ostrova Bora Bora. Sumu 1000€ uložil do banky na termínovaný účet s výnosovou úrokovou mierou (akej sa nedá odolať) – 1,2% p.a. Obnos chce zveľadiť, aby mu stačil na zájazd na Bora Bora za 2900€. Preto sa zahĺbil do problematiky úrokových mier; chce zistiť, kedy si bude môcť zájazd dovoliť.

Pokročilí študenti projektu Finančnej gramotnosti – „lektori“ (podľa občana P) – by skonštatovali, že jeho finančná operácia znamenala jednorazový vklad s diskrétnym, zloženým úročením (úročí sa aj úrok). Na výpočet sa aplikuje vzorček (a tých tam vo finančnej matematike je!): B (budúca hodnota) = S*(1+u/100)ⁿ, kde S (súčasná hodnota) je vklad, u je úroková miera a n (celočíselný) počet rokov. Po dosadení do vzorca: 1000*(1+0,012)ⁿ, si občan P za n skusmo dosadil 5 rokov a pomocou kalkulačky s funkciou x^y dostal nepotešiteľný výsledok: 1060€; do 2900€ mu bude po 5-ročnom období vkladu stále ešte chýbať 1840€ (pokiaľ cenu nenavýši inflácia). Nateraz ho opustíme; zahĺbil sa so zachmúrenou tvárou do ďalšieho štúdia problematiky finančnej sféry. Tu treba hneď povedať, že aj keď oceňoval prednosti (bezrizikovosť) elementárnych foriem investícií do bankových depozitných produktov – termínovaných vkladov a vkladných knižiek (tie banky už nevedú, lebo to pre ne nebolo dosť výnosné) – spoznanie výšky výnosov ho rozladilo (spisovný výraz).

Pre spupne odvážnych občanov (čo občan P nie je) banky ponúkajú investičné dobrodružstvá; tu sa hýri termínmi ako: akcie, úvery, cenné papiere, fondy, investičné spoločnosti,…,atď. Gloriolu odbornej serióznosti propagačnému vystúpeniu dodá odľahčená poznámka, že situáciu pri investičných počinoch charakterizuje trojuholník: zisk–likvidnosť–riziko. Údaj o zisku – v poradí vždy prvý (a intonačne zdôrazňovaný!) – adepta na vstup do sveta investícií natoľko príjemne vzruší, že druhý údaj neanalyzuje (nepozná jeho význam) a tretiemu už ani nevenuje pozornosť. Nuž, je to o byľku zložitejšie. Ale iba zdanlivo: sústredenie pozornosti na základné princípy a určujúce vzťahy medzi nimi, poskytuje poznanie, že skrytou jednoduchosťou v zložitosti financií – zjednocujúcim prvkom – je strach o prežitie a bezmedzná vlastnícka chamtivosť človeka – Homo sapiens sapiens (HS). Tieto vlastnosti, ktoré vytvárajú a poháňajú svet financií, sú manifestáciou pudovej výbavy HS (najmä emočných spektier pudu sebazáchovy a pudu vyživovacieho) odvodenej od jeho genetického kódu.

Zdrojové texty:

„Sapiens: Pudové prejavy v realite komplexných spoločenstiev“, Forum Sapientiae, Bratislava 2018, ISBN 978-80-972253-6-0.
Sapiens: Od neurónových sietí ku globálnemu kapitalizmu. Ľudská povaha a usporiadanie sveta“, Forum Sapientiae, Bratislava 2020, ISBN 978-80-99961-00-6.

Treba oceniť seriózny záujem občana P – uchopiť poznanie finančnej gramotnosti; dôkazom je jeho rozhodnutie začať so vzdelávaním od piky.

2. Ako sa to začalo.

Nuž, začalo sa to veľmi dávno. V spisbe o biblických dobách sa píše, že istý muž Áron vytvaroval na požiadavku ľudu (zo zlata dodaného ľudom), teľa ako modlu, ktorú dav v Mojžišovej neprítomnosti uctieval. Či už je to bájna príhoda s moralizujúcou plnkou, alebo skutočnosť, faktom zostáva, že nezmerná túžba HS po zlate a majetku sprevádza celú históriu ľudského pokolenia. Vecnejšie informácie poskytujú historické štúdie.

V rodinách, predstavujúcich prvotné spoločenské formácie HS, bolo vlastníctvo spoločné – iba s rudimentárnou formou osobného vlastníctva (predmety). Neskôr, v rodových a kmeňových skupinách, začína sa formovať sociálna a majetková individualizácia jedincov. Výrazná je hierarchizácia – skupina na čele s úspešným bojovníkom – (voj)vodcom (zárodok: aristokracia a monokratický vládny systém, neskôr s dedičnými nárokmi). Takmer bez výnimky, každý vodca využíval svoje mocenské postavenie („právo“ silnejšieho) na nadobúdanie majetku (princíp: vzájomne sa potenciujúca väzba moc-majetok). Proces sa urýchlil vo vývojovom štádiu agrikultúrneho spoločenstva s usadlým spôsobom života (chovateľstvo a pestovateľstvo – už s určitou nadprodukciou). Začína sa privlastňovanie si (prevažne násilné) pôdy (vymedzovanie teritórií – zárodok: hranice a súkromný majetok); tieto a ďalšie aktivity (dobývanie, podrobovanie si a lúpežné vraždenie) sa označujú ako „prvotné hromadenie“. Na základe prirodzených rozdielov schopností a spôsobilostí jedincov v skupinách dochádza k deľbe práce (rast interpersonálnej závislosti) v hospodárskej činnosti (zárodok: kastovo – triedny systém, socio-ekonomická rôznorodosť/nerovnosť). Osobné vlastníctvo sa zväčšuje – nadobúda charakter vlastníctva súkromného (zárodok: majetková nerovnosť, vznik bohatej elity). Častá je barterová výmena produktov systémom vec – vec (zárodok: obchod, ale neuspokojivo nepružný). Rozmáha sa výpomoc pri práci (zárodok: poskytovanie práce a služieb za odmenu) a vznik špecializácií na zhotovovanie predmetov (zárodok: remeselné činnosti).

Už v tomto období sú zjavné základné motivačné drajvy HS formujúce spoločnosť: vertikálne členenie (boj o moc), hromadenie majetku – súkromné vlastníctvo (chamtivosť), ktoré je možné používať k rastu mocenskému postavenia (túžba po moci) a nadobúdaniu ďalšieho majetku, práca/služby za odmenu (nutnosť spojená s chamtivou túžbou po čím vyššej odmene), obchod (nutnosť spojená s chamtivou túžbou po čím väčšom profite).

3. Ako to pokračovalo.

Na zhustenej škále časovej osi je zaznamenaný • populačný nárast spojený so vznikom čoraz väčších zoskupení obydlí • zrod miest ako správnych centier • z miest sa stalo prostredie urýchľujúce civilizačný proces a rozvoj socio-ekonomického systému • mestá slúžili na zabezpečenie dostupnosti služieb a obchodných príležitostí • poskytovali možnosti vzdelávania • ľudia zaviedli písmo a vymysleli počty • vynašli peniaze.

3.1 Čo sú peniaze.

Peniaze – teoreticky čokoľvek, čo je cenené a vzácne (obmedzené množstvo výskytu). Kedysi napríklad aj mušle a komoditné platidlá (kazili sa a boli nedeliteľné), teraz kúsky papiera s údajom o nominálnej hodnote a s obrázkami (nejaká hlava, alegorická postava, alebo krajina), ktoré ľudia musia používať (obeživo s núteným obehom). Je to medzičlánok, ktorý zmenil barterovú výmenu (vec – vec) na obchodný systém (vec – peniaze – vec). Reprezentujú univerzálny prostriedok zámeny, slúžia ako jednotka počítania, oceňovania a kalkulácií, poskytujú zásobu hodnoty (ľahko skladovateľnej a prenosnej) na robenie ekonomických transakcií aj v dlhých časových intervaloch a na veľké geografické vzdialenosti. Vo svojej podstate sú peniaze sociálna fikcia (zjednocujúca účastníkov trhu) – prejav ich zhmotnenej dôvery (peniaze každý prijme a bude za ne poskytnuté zodpovedajúce plnenie). Dobrým príkladom ich fiktívnej podstaty sú kryptomeny: nehmotné (virtuálne) – internetové prúdy núl a jednotiek (napr. Bitcoin). Peniaze sa stali ekvivalentom (cena) akejkoľvek trhovej entity a (mali by byť) uchovávateľom hodnoty. Je to efektívny nástroj metamorfózy majetku na moc.

3.2 Vznik peňazí.

Vývoj peňazí podmieňoval rozvoj metalurgie. Podľa numizmatickej literatúry, kovové mince (odlievané, razené) z drahého kovu (Au, Ag) existovali už v 5. tisícročí pred začiatkom nášho letopočtu. Ich vlastná/vnútorná hodnota (plnohodnotné – kurantné mince) závisela od hmotnosti a kvality – rýdzosti (pomer drahého kovu v zliatine (s Cu) k jednotke hmotnosti; obsah jednotlivých kovov sa uvádza v tisícinách: 1000/1000 Au = rýdze – 24 karátové zlato). Staroveké mestá/kráľovstvá si udelili/dostali právo (monopol) na emitovanie (výrobu a používanie) platidiel. Tieto lokálne meny predstavovali kovové mince – na každom území s iným obsahom drahého kovu (z rovnakého množstva drahého kovu sa razilo odlišné množstvo mincí daného druhu). Častým úkazom bolo zľahčovanie a kazenie minci (forma inflácie); ak panovník potreboval peniaze na vojnu, prikázal zvýšiť prímes Cu v zliatine s drahým kovom a vyraziť z tej istej hmotnosti zliatiny väčší počet mincí. Prirodzené vlastnosti – chamtivosť HS nezriedka viedla k falšovaniu mincí, ktoré mocipáni tvrdo trestali.

3.3 Vývoj finančných služieb a peňažných vzťahov.

Územnú rozdrobenosť stredovekej Európy (kniežatstvá, kráľovstvá, ríše) sprevádzala rôznorodosť peňažných mien – napríklad: denár, dukát, florén, hrivna, marka, tolar, solid a mnohé ďalšie. S rozvojom diaľkového obchodu vznikali nežiadúce problémy pri stanovovaní ich hodnoty a najmä pri určovaní vzájomných kurzov. Čiastočne to riešili služby „peňažníkov“ (obchodníci, zmenárnici) a pomáhal spôsob „bezhotovostného“ platobného styku (suma nákupu zložená k dispozícii pre predajcu z cudzieho regiónu vo vlastnej mene doma).
V počiatočnej etape vývoja finančného systému to bol prevažne obchod s tovarmi, ktorý produkoval kumuláciu peňažných zdrojov – vznik disponibilného kapitálu pre rôzne typy podnikania. Vznikali väčšie združenia – spoločnosti (často na rodinnej báze – zisk a straty sa delili podľa výšky vloženého kapitálu), ktoré okrem tovarov obchodovali už aj s peniazmi (zárodok: bankovníctvo); požičiavali dočasne voľný kapitál za (výnosový) úrok; za finančný vklad do spoločnosti (už aj od cudzích osôb) úrok (nákladový) platili. Základným predpokladom k získaniu finančného vkladu do spoločnosti (bankového domu) bolo jej dobré meno – verejná dôvera. Bankové domy si k získavaniu zdrojov vytvárali filiálky (narastala dôležitosť účtovníctva a finančnej matematiky); formovali sa princípy evidencie bankovej činnosti a jej kontroly.
Alternatívnym procesom vzniku bankových domov bol efektívny rozvoj výrobných činností. Prospievajúca dielňa sa rozrástla na manufaktúru. Ziskové manufaktúry si vytvárali čoraz bohatšie odbytové a obchodné spojenia. Ak voľné prostriedky investovali do obchodného sektoru, ktorý bol závislý na ich výrobe, vytvárali si tak trh, ktorý podporoval ich ďalší rast (pozitívna spätná väzba). Veľké manufaktúry kumulovali voľné peňažné zdroje, použiteľné pre rôzne typy podnikania – aj v oblasti finančných služieb. Výsledkom mohol byť vznik bankového domu – ako doplnok výrobne-obchodnej aktivity.
Nezanedbateľným postupom vedúcim k vzniku bánk bola aj činnosť zlatníkov, ktorí zlato prijímali do úschovy; klienti dostávali potvrdenky na konkrétne kusy a za službu platili (zárodok: depozitné služby, ktorých základom bol strach z odcudzenia). Neskôr zlatníci začali klientom vydávať potvrdenky iba o hmotnosti odovzdaného zlata – nie na kusy. Tento krok umožnil, aby zlatníci začali zverené zlato speňažovať a používať k obchodom – klient už neplatil – dostával výnosový úrok; financie zo speňaženia drahého kovu zlatníci požičiavali (zárodok: úverová banka).
Postupne sa pozícia bankových domov osamostatňovala; z doplnkovej funkcie obchodu či výroby sa ich činnosť stala kľúčovým článkom hospodársko-sociálneho rozvoja.

4. Banky.

Bez ohľadu na mechanizmus ich vzniku, pôvodné banky boli súkromné, najčastejšie účastinné (podielové, akciové) spoločnosti; iba neskôr banky vznikali aj z iniciatívy panovníkov, miest a zemských správnych orgánov (napr. na obhospodarovanie dlhu). Ich pôsobenie prispelo k zrodu budúcich národných mien a papierových peňazí – keď sa ako platobný nástroj začali používať dlhové úpisy renomovaných osôb a niektoré banky začali vydávať „peňažné poukážky“ (zárodok: cenné papiere) a papierové „bankovky“ (zárodok: emisná banka). Bankovky a neskôr štátovky boli spočiatku kryté zlatom – emitent sa zaručoval splatiť ich hodnotu zlatom (zlatý štandard). Rast a diverzifikácia manufaktúrnej (továrenskej) výroby a diaľkového obchodu záviseli od rozšírenia foriem platobného styku (s dôrazom na rýchlosť a spoľahlivosť) a od finančných zdrojov na investície.
Vývoj motivovaný ekonomickými záujmami (chamtivosť zúčastnených) si vyžadoval budovanie uceleného finančného systému – sústavy bánk so širšie, alebo užšie zameranou špecializáciou. Požiadavky trhu (poháňané chamtivosťou a túžbou po moci) a konkurenčné súperenie bankových domov (boj o prežitie – pud sebazáchovy) si postupne vynucovali:
– Odstránenie zlatého štandardu, pretože neumožňoval dávať do obehu neobmedzené množstvo peňazí (celosvetové množstvo Au je podľa rôznych zdrojov približne 180.000t); argumentovalo sa nevýhodou štátov, ktoré nemajú zlaté bane a nedostatkom peňazí na rozsiahle investičné aktivity (čítaj – na extrémne bohatnutie).
– Realizáciu aktivít v rozsahu presahujúcom územia národných/štátnych útvarov – zapojenie sa do cezhraničnej kooperácie.
Už vtedy začínalo byť zrejmé, čo obchodu prekáža: štátne hranice, lokálny charakter – nejednotnosť mien, obmedzenia a poplatky súvisiace so záujmami jednotlivých štátov. Toto všetko odstraňuje súčasný projekt EÚ, ktorého legitimita sa zdôvodňuje výhodami pre občanov (určujúce záujmy finančného Kapitálu sa akosi nezmieňujú).

Zdrojový text:

Finančné impérium“ Blog.Pravda.sk, 2012

Banky sú začlenené do dvojstupňového systému: centrálna banka (CB) a komerčné banky (KB)

4.1 Hlavné činnosti CB.

Výsadným právom CB je emisia hotovostných peňazí. Nemôže skrachovať – koľko peňazí treba, toľko ich vytlačí. Realizuje menovú politiku, je bankou štátu, robí dohľad nad KB, spravuje devízové rezervy a je bankou pre KB.

4.1.1 Nástroje monetárnej politiky CB.

• Expanzívne nástroje:
– CB robí emisiu peňazí. Tým dodáva na trh a pre KB hotovosť – likviditu. Malo by ísť o peniaze kryté produkciou a službami. Ak nie sú, začne prevládať dopyt nad ponukou, ktorý vedie k inflácii;
– CB kupuje od KB vysoko kvalitné cenné papiere – tým dodáva na trh a pre KB likviditu a zvyšuje ich úverovú kapacitu;
– CB zníži diskontnú sadzbu – diskontný úrok (DÚ), za ktorý požičiava peniaze KB; DÚ je najnižší na trhu; preto KB nedokáže tieto financie požičať za úrok inej KB (tá sa tiež môže obrátiť priamo na CB). Z toho dôvodu ich KB dokáže – za úrok vyšší ako je DÚ – požičať iba klientom KB. Zníženie DÚ má preto za následok zníženie úrokov za úvery z KB – peniaze sú pre podnikateľov „lacnejšie“, berú si úvery, investujú a ekonomika akceleruje;
– CB nakupuje na domácom trhu zahraničnú menu – zníži sa jej dostupnosť – cena zahraničnej meny vzrastie = kurz domácej meny klesne – oslabenie domácej meny podporuje export (zahraniční záujemci nakupujú lacnejšie mimo svojej krajiny – tlmia výrobu u nich doma) = vývoz domácej nezamestnanosti.
Digitálna „spolupráca“ štátu (s jeho fiškálnou politikou) s CB môže fungovať nasledovne:
– štát potrebuje peniaze (napríklad na zbrane pre armádu);
– osloví CB a vysloví sumu;
– CB súhlasí a požiada štát, aby vytlačil cenne papiere (CP) – dlhové úpisy v hodnote požadovanej sumy;
– štát vytlačí papiere-štátne dlhopisy;
– CB vytlačí papiere-bankovky;
– vzájomne si papiere vymenia;
– štát si uloží papiere-bankovky na účet; v tej chvíli vznikli z dlhu peniaze, ktoré sú legálnym platidlom.

Treba povedať, že keď sa občan P dostal k tejto úvahe, ostal zarazený. Dokonca začal zle spávať, pretože si kládol otázku – čím sú kryté tieto dlhové peniaze, aby to neviedlo k dopytovej inflácii? Čo by mu asi povedali „lektori“ z kurzu Finančná gramotnosť?

• K reštriktívnym nástrojom patrí:
– CB sťahuje časť likvidity z trhu. V peňažných agregátoch je menej hotovosti. Peniaze sú ťažšie dostupné a sú „drahšie“. Menej sa investuje;
– CB predáva cenné papiere (štátne dlhopisy) na voľnom trhu. CB tým odčerpáva z trhu a z KB likviditu. Zmenšenie úverovej kapacity KB;
– CB zvyšuje diskontnú sadzbu;
– CB predáva na domácom trhu cudziu menu. Kurzová intervencia znižuje menovú bázu;
– CB zvyšuje povinnú rezervu KB – znižuje objem prostriedkov KB na poskytovanie úverov.
Toto všetko dokáže robiť malá skupina „diskrétne“ rozhodujúcich ľudí, ktorí reprezentujú vedenie CB (alebo tých, ktorí ich tam dosadili). Aj CB môže byť súkromná inštitúcia – príkladom je Federal Reserve System (Fed) v USA – konzorcium 12 bánk a súvisiacich inštitúcií. Vplyv tejto skupiny, ktorá vlastní rotačky na doláre, na chod krajiny, si ťažko domyslieť – najmä ak sa berú do úvahy aj ich prirodzené – pudové ľudské vlastnosti; názov FED údajne navrhol člen rodu Rothschild, aby sa zamaskovala jeho súkromne-vlastnícka podstata.

4.2 Princípy funkcie KB.

KB sú licencované privátne (akciové) spoločnosti, fungujúce na základe zisku. Riadia sa pravidlami: primeranosti, likvidity, rentability – ziskovosti, istoty a bezpečnosti (riadenie rizík); vzájomne obchodujú a súčasne si likvidačne konkurujú. Často sú označované ako sprostredkovatelia pohybu finančných prostriedkov medzi ekonomickými subjektmi trhového prostredia.

4.2.1 Hlavné činnosti KB:

– prijímajú vklady od verejnosti (manipulujú s cudzími – vypožičanými finančnými prostriedkami);
– z vkladov poskytujú úvery klientom;
– investujú – obchodujú s vypožičanými peniazmi alebo za peniaze akcionárov – vlastníkov banky;
– zabezpečujú bezhotovostný platobný styk;
– poskytujú záruky;
– vydávajú akcie a iné cenné papiere;
– robia devízové obchody a zmenárenskú činnosť;
– poskytujú depozitné služby a finančné poradenstvo.

4.2.2 Produkcia ziskov KB:

– vytvárajú fiktívne peniaze;
– obchodujú s peniazmi – poskytujú úvery za úroky;
– špekulatívne investujú do cenných papierov na finančných a kapitálových trhoch;
– obchodujú na trhoch s komoditami. Inštrument: lacno kúpiť – draho predať;
– účtujú poplatky za všetky úkony a služby; klient platí za:
• zriadenie účtu • vedenie účtu • zrušenie účtu • trvalý príkaz na úhradu • prevod medzi účtami v domácej banke • medzibankový prevod • vklad na vlastný účet • prichádzajúcu platbu • výber • odchádzajúcu platbu • výpisy • menovú konverziu a mnohé ďalšie..
Za víťaza nezmyselnosti je verejnosťou považovaný poplatok za vklad na vlastný účet – klient odovzdá peniaze akcionárom banky, aby si na nich zarobili, a odmenou za to je mu poplatok.

4.2.3 Mechanizmus tvorby fiktívnych peňazí – finančnej multiplikácie.

Systém bezhotovostných platieb je žírna pôda pre chamtivé obohacovanie sa akcionárov KB.

Príklad 1
a. KB prijme vklad 1000 od klienta KL1
b. KB vytvorí z vkladu 1000 rezervu (napr. 10% – výšku určuje CB, je to princíp čiastkových rezerv)
c. Zvyšok prijatej hotovosti KB požičia ako úver KL2
d. KL2 zaplatí za tovar KL3
e. KL3 uloží peniaze opäť do KB
Cyklus sa môže mnohonásobne opakovať. Občan P si vypočítal, že po piatich krokoch sa 1000 „namnoží“ na 3685, ktoré KB použije na úvery a dostáva za ne výnosové úroky. Trik s fiktívnymi peniazmi však funguje iba vtedy, keď vkladatelia banke dôverujú (preto sa zdôrazňuje, že najväčšou hodnotou banky je jej dôveryhodnosť). V opačnom prípade môže vzniknúť „beh“ na banku – všetci klienti utekajú do banky, aby si vybrali svoje vklady (čo sa môže podariť iba menšine z nich); situácia môže dospieť ku krachu banky. Vzhľadom na úverovú previazanosť bánk a na používaný systém „zabezpečovania“ rizík hrozí dominový efekt – krach ďalších bánk (ktoviekde na svete, ktoré nakúpili „toxické“ cenné papiere).

Po tomto poznaní občan P takmer začal súhlasiť s názorom podsvetia, že „výhodnejšie ako banku vylúpiť je banku založiť“. Túžba po výlete na Bora Bora ho však primäla, aby preskúmal informácie o bankových úveroch.

4.2.4 Úverové obchody.

Ide o časovo obmedzené, úplatné prenechanie peňazí (aktívny obchod) k voľnému alebo zmluvne viazanému použitiu (pre banku výnosový úrok, pre klienta úrok nákladový).

4.2.4.1 Pozícia zo strany banky.

Podstatný zdroj príjmov banky; sleduje sa:
• Rentabilita (výnosnosť, zisk)
• Likvidita
Rýchlosť, akou sa banka – v prípade potreby – môže dostať k investovaným peňažným prostriedkom. Schodisko likvidity: • Reálne ceniny (zlato, nehnuteľnosť, známky, obrazy, komodity) • Finančné investície (investície do cenných – obchodovateľných papierov, depozitné certifikáty vystavené bankou, dlhopisy – obligácie) • peňažné vklady (účty – bežný, sporožírový, termínovaný)
• Bezpečnosť
Strach bánk zo straty viedol k vypracovaniu podrobného systému – spôsobov zábezpeky: • preverenie podnikateľských zámerov • preverenie klienta (bodovacia metóda bonity) – získanie informácie o majetkovej kondícii klienta; ten musí takmer preukázať, že úver vlastne ani nepotrebuje • preverenie spoluúčastníkov

4.2.4.2 Pozícia zo strany klienta.

Klientov by mala zaujímať ročná percentuálna miera nákladov (RPMN) – celkové náklady spojené s trvaním úveru. Vzorec na výpočet RPMN (opäť tá finančná matematika!) sa dá nájsť v Zákone o spotrebiteľských úveroch. Náklady tvoria poplatky:
– jednorazové: poplatok za posúdenie žiadosti o úver;
– opakované: nákladový úrok (mesačne) • vedenie úverového účtu (ročne) • poistenie úveru (ročne).

Občan P sa často stretol s tým, že výška bankových poplatkov je (aj vo verejných médiách) označovaná ako odporujúca dobrým mravom (úžera); netušil, že tieto moralizujúce hlasy sú dobré iba na pobavenie bezmedzne chamtivých akcionárov banky. Predchádzajúce informácie o zameraní operácií bánk, o výnosoch klienta z vkladových produktov a o úverových podmienkach, nasmerovali chod mysli občana P – so značnou mierou ostražitosťou – k produktom finančného trhu.

5. Finančné investície.

Ide o peňažnú/majetkovú transakciu medzi účastníkmi trhu. Operácia je zachytená na listine, ktorá definuje rôzne práva jej držiteľa: navrátenie poskytnutého majetku, finančnú odmenu (úrok), podiel na zisku, rozhodovanie o spôsobe požitia držiteľovej investície a ďalšie práva a spresňujúce informácie (najmä údaje o termínoch (s)platnosti). Listiny označované ako cenné papiere (CP) sú teda peňažné pohľadávky, alebo majetkové nároky vlastníka CP voči jeho emitentovi (vystaviteľovi). V súčasnom období sa CP transformujú na záznamy v počítačoch.
Podľa dĺžky pohybu CP na trhu sa rozlišuje trh peňažný – CP s krátkou životnosťou (šeky, zmenky, depozitné certifikáty a iné) a trh kapitálový – dlhodobý (akcie, dlhopisy – obligácie). CP môžu byť predmetom kúpy/predaja (obchod s CP na finančnom trhu).

Tak sa občan P dozvedel, že pri obchode s CP je investor človek, ktorý dá peniaze, alebo majetkové práva za kus papiera niekomu, kto ho vydáva za CP. Môžu putovať cez rad investorov; takže ak si niekto požičia na dlhový úpis s povahou CP od svojho najlepšieho priateľa, vymáhať dlh môže prísť jeho úhlavný nepriateľ.

5.1 Peňažný trh.

Obchoduje sa s nástrojmi bezhotovostného platobného styku. Rozlíšenie je možné podľa doby trvania a vystaviteľa.
• Klasickým krátkodobým nástrojom bezhotovostného platenia sú šeky. Šek je CP peňažného trhu, obsahujúci bezpodmienečný príkaz vystaviteľa šeku jeho banke (šekovník), aby z jeho účtu vyplatila oprávnenému majiteľovi šeku, na šeku uvedenú peňažnú sumu. Existuje viacero druhov šekov: podľa vystaviteľa, podľa určenia oprávnenej osoby a podľa použitia šeku a spôsobu jeho predloženia k vyplateniu. Ďalšie podrobnosti sú nad rámec formátu tohto textu.
• Zmenka je bezpodmienečný (žiadne výhrady a kľučkovanie) krátkodobý dlhový záväzok, spojený s finančnou pôžičkou, alebo dlhový inštrument súvisiaci s predajom tovaru (obchodná zmenka). Široká škála druhov zmeniek, ich náležitostí a spôsobov použitia sú nad rámec formátu tohto textu.
• Depozitný certifikát je CP, ktorý súvisí s pasívnymi bankovými obchodmi (banka získava financie na podnikanie); potvrdzuje, že majiteľ certifikátu v banke uložil istú sumu, na stanovenú dobu, za určený úrok. Môže byť predávaný za nižšiu, ako nominálnu cenu (skryté úročenie – neplatí sa daň).
• Dlhopis (obligácia) – ďalší nástroj pasívnych bankových obchodov; dáva majiteľovi tohto CP – právo požadovať od emitenta (okrem banky aj štát, podnik, komunálne zariadenie) vyplatenie nominálnej hodnoty – po kratšej, alebo dlhšej dobe (k termínu splatnosti – maturácie CP); pri dlhšej dobe tiež vyplácanie úrokov v určitých časových intervaloch. K špecifickým dlhopisom emitovaným bankami patria hypotekárne záložné listy – výnos z ich predaja sa môže použiť iba na výstavbu (tieto CP majú vysoké hodnotenie, pretože sú istené záložným právom banky k nehnuteľnosti, na ktorú požičala staviteľovi peniaze).

Občan P už o hypotékach počul, ale podstatu – pri nedostatočných znalostiach finančných nástrojov a právneho rámca dodávateľsko-odberateľských vzťahov – presne nepozná. Jeho mozgová kapacita mu ponúkla predstavu (azda nesprávnu – absolventi kurzu o finančnej gramotnosti ju opravia) o možnosti nepovzbudivej schémy:
– banka emituje CP – hypotekárne záložné listy (HZL);
– peniaze od investorov, ktorí si kúpili HZL (veriteľov banky) banka použije na úver pre staviteľa;
– o úver sa prihlási developer – staviteľ bytového domu (nie budúci majiteľ bytu v bytovom dome);
– banka dostáva splátky a úroky od developera;
– banka platí úroky investorom – vlastníkom HZL;
– developer dostáva splátky od budúcich majiteľov bytov;
– developer prestane platiť splátky a úroky banke (skrachoval a zmizol); zostala po ňom nedokončená stavba;
– banka uplatní záložné právo na stavbu a žiada od budúcich majiteľov zaplatiť dlžobu po developerovi;
– majitelia bytov namiesto bytov majú ťahanice po súdoch a majitelia HZL vlastnia takmer bezcenné papiere.
Občan P sa náhodne dozvedel, že hypotekárnu krízu v USA 2008 (s celosvetovým dopadom) naštartovali odlišné mechanizmy, pretože: a) Dlh v USA nie je zosobnený – viaže sa na nehnuteľnosť b) Hypotéka v USA má viac charakter spotrebiteľského úveru. Platiť prestali nízko príjmoví a menej informovaní občania; keď ich vysťahovali, bankám zostali nepredajné nehnuteľnosti (previs ponuky nad dopytom) a investorom (aj v zámorí) bezcenné papiere.

Zdrojový text:

Ekonomická bublina (Cui prodest?)“ Blog.Pravda.sk, 2013

• V oblasti obchodného styku sú to CP typu:
– dispozičných dokumentov– vlastník CP je oprávneným majiteľom tovaru;
– inkasných dokumentov – obchodná faktúra;
– dopravných dokumentov – konosament (v námornej preprave), náložné listy (riečny, železničný).

Na CP (ak je) vyznačená nominálna hodnota, je iba orientačná, pretože obchod s CP sa realizuje za ich aktuálnu – trhovú cenu. Tá sa mení podľa situácie, či je výhodné (chamtivosť) daný CP kúpiť/predať (riziko spojené so špekulatívnym odhadom pravdepodobnosti budúcich udalostí).

5.2 Kapitálový trh.

Kapitálové trhy sú trhy s dlhovými CP s pôvodnou splatnosťou dlhšou ako jeden rok a s akciami (väčšinou bez časového vymedzenia). Na primárnom trhu sa predávajú práve emitované CP prvým majiteľom za nominálnu cenu; na sekundárnom trhu sa predávajú za trhovú – premenlivú cenu (aktuálny kurz). Sekundárny trh sa uskutočňuje na organizovaných trhoch – burza CP (obchody realizujú oprávnené osoby, pravidlá, dohľad), alebo mimo organizovaných trhov (OTC – „over the counter”).

5.2.1 Dlhopisy (obligácie).

Sú dôležitým sektorom kapitálových investícií a peňažného trhu. Vyjadrujú majetkový záväzok dlžníka (emitent obligácie) voči veriteľovi – klientovi (kupec obligácie). Predáva ich priamo emitent, alebo sprostredkovateľ (banka). Dlžník spláca klientovi hodnotu obligácie a úroky. Dlhopisy (štátne, podnikové, komunálne) majú viacero charakteristík:
– časovo obmedzené trvanie;
– obsahujú časové rozloženie splátok obligácie a úrokov dlžníka veriteľovi, údaj o ich výške a úrokové kupóny (pozor na klauzulu o možnosti zmeny podmienok);
– veriteľ nemá právo ovplyvňovať obchodné/investičné aktivity dlžníka;
– určenú nominálnu hodnotu;
– na sekundárnom trhu majú svoj kurz;
– premlčaciu dobu (odo dňa ich splatnosti);
– vedie sa ich evidencia (zaknihovanie).
Dôležité pre investora sú viaceré parametre obligácií, ale najmä: výška úrokov, termíny a poradie splátok a výplat.
K dispozícii sú obligácie: • s fixnou úrokovou sadzbou • s pružnou úrokovou sadzbou • hybridné • so zárukou spätného odkúpenia • konvertibilné (za akcie) • bez úrokových kupónov (emitent predáva obligáciu za nižšiu cenu) • s alternatívnou konštrukciou.
Profesionáli vedia, že investor do obligácií by mal mať určité predpoklady: • správny odhad množstva voľných peňažných prostriedkov, ktoré chce/môže investovať • cit na synchronicitu udalostí v ekonomickom prostredí a ich projekciu do sveta financií (riziková neurčitosť) • predstavu o tom, ako dlho chce/môže ponechať peniaze v podobe obligácie • mieru tolerancie na znášanie rizík (inflácia, zmeny kurzu obligácie) • schopnosť sústavne monitorovať trh s CP.

Občan P si spytoval svedomie a bol si istý, že pre svoje osobnostné kvality by na trhu s CP bol úplne neistý (slovo neschopný sa mu nepáči). Preto ďalšie dôležité údaje o: • výnosoch (úroky, splátky, prémie, iné odmeny, tržby z predaja) • kurzoch obligácii (pravidlo blízkosti výplaty, pravidlo výšky úrokovej miery, pravidlo vývoja inflácie) už neskúmal. Svoju pozornosť radšej obrátil k ďalším nástrojom investičného bohatnutia.

5.2.2 Podielové fondy.

Ťarchu zodpovednosti za investičné rozhodovanie je možné preniesť na profesionálne ustanovizne. Na trhu ich je mnoho; investor dôverčivo odovzdá svoje peniaze jednej z nich v nádeji, že práve títo sú tí najlepší pre zveľadenie jeho majetku (bárs by mal pravdu!). Tých „najlepších“ reprezentuje partia ľudí (sponzor), ktorí podľa svojho uváženia nakúpili balík CP – vytvorili portfólio CP (obligácie, akcie) a deponovali ho v banke (správca). Vo výške aktuálnej hodnoty balíka CP sponzor emituje účastiny (vlastne tiež CP – ako vkladové, majetkové, alebo podielové listy), ktoré sa rozpredajú jednotlivým investorom; marža sponzora je rozdiel medzi cenou balíka CP a sumou získanou predajom účastín investorom.
Výhodou podnikania prostredníctvom podielového fondu je:
– diverzifikácia rizika (nie monokultúra jedného CP);
– prostriedky vyzbierané od investorov sú na osobitnom účte (spravované oddelene od majetku fondu);
– existencia právneho rámca (proporcia CP, množstvo, lehota držby, povinnosť zverejňovať) pre podnikanie fondov s rôznym zameraním (investičné, penzijné, poisťovacie, verejné) a s odlišnou investičnou špecializáciou (akcie, obligácie, deriváty, komodity, nehnuteľnosti);
– profesionálne manažovanie (samozrejme za poplatok ~ 1% z majetku investorov).
Spôsoby fungovania fondov je možné deliť podľa správy portfólia (pasívne, aktívne), podľa investičnej stratégie (príjmový, rastový) a podľa pohybu podielnikov (uzatvorené, otvorené).
Správca vypláca (samozrejme za poplatok) majiteľom listov výnosy (dividendy, úroky) podľa veľkosti ich podielov. Existuje možnosť požiadať investičný fond o odkúpenie majetkového listu za aktuálnu dennú hodnotu portfólia (nie vo všetkých fondoch a za poplatok 2–3% z hodnoty listov). CP fondov sú predajné na sekundárnych kapitálových trhoch.

Občana P problematika podielových fondov vcelku oslovila – najmä tá časť o dividendách a možnostiach predaja podielových listov na kapitálovom trhu. Keď sa však hlbšie zamyslel – aj to sa mu občas prihodí – uvedomil si niekoľko momentov, s ktorými spokojný nebol:
– diverzifikácia portfólia CP, ktorá znamená menšiu citlivosť na pokles ceny, znižuje sa však aj na nárast miery hodnoty;
– pomalší nárast hodnoty odďaľuje časový horizont dosiahnutia očakávaného výnosu;
– širší okruh ľudí zainteresovaných do manažovania fondu znamená nemalé poplatky;
– možnosť spolurozhodovania je nulová;
– niektoré fondy dividendy nevyplácajú (zisky investujú do zväčšovania portfólia);
– niektoré CP v portfóliu môžu mať štruktúrovaný charakter s rizikovým obsahom (o tom sa občan P dozvie až v časti o derivátoch);
– výnosy sú zaťažené dosť vysokým daňovým bremenom.

Vlastne už iba zodpovednosť a sebaúcta bolo to, čo pomklo občana P, aby pokračoval v štúdiu ďalších nástrojov kapitálového trhu.

5.2.3 Akcie.

Akciová forma podnikania vzniká, keď finančné náklady na realizáciu investičného zámeru presahujú finančné možnosti autorov projektu, ktorí nepožiadali, alebo nepochodili so žiadosťou o úver v banke; preto zhromažďujú peniaze od viacerých ľudí.
Akcia je CP s nominálnou hodnotou, alebo bez nej (za kus). Kmeňový kapitál (emisný nominálny kurz) akciovej spoločnosti na primárnom trhu a počet emitovaných kusov závisí od zámeru, ako veľký kapitál potrebuje emitent úpisom akcií získať. S akciou sa spájajú práva akcionára: podieľať sa na riadení spoločnosti (hlasovanie), na jej ročnom zisku (dividenda nemusí byť vyplatená – zisk sa reinvestuje) a na majetkovom zostatku po zániku spoločnosti. Akcie zvyčajne nemajú časové vymedzenie. Okrem bežných – kmeňových akcií, akciové spoločnosti môžu vydávať aj prioritné – úrokové akcie (zaručená ročná dividenda v určenej výške, aj v stratovom roku), zamestnanecké akcie (výhody – napríklad úpis pod nominálnou hodnotou), alebo zlatú akciu (s právom veta pri rozhodovaní manažmentu spoločnosti). Najľahšie obchodovateľné sú akcie na majiteľa. Malý investor sa dostane k podnikaniu s akciami dvomi spôsobmi:
– kúpi CP obchodované na burze od dealera, ktorý s nimi obchoduje na vlastný účet;
– začne obchodovať na hodnotovej burze (s CP) – ale iba prostredníctvom oprávnenej osoby (broker), ktorému zadáva príkazy (za poplatky) na kúpu, alebo predaj.
Príkazy všetkých zúčastnených motivuje túžba po zisku (chamtivosť): dividendové výnosy a špekulácia (riziko) s nárastom/poklesom trhovej hodnoty akcie (lacno kúpiť, draho predať). Hodnotu akcií na sekundárnom trhu (kurz) určuje záujem „elektronického stáda“ o ich kúpu. Ten je väčšinou ťažko predvídateľný a môže sa rýchlo a zásadne meniť v závislosti od nevyčísliteľného množstva možných udalostí (multialternatívne prostredie).

Dobromyseľný dealer, ktorého občan P vyhľadal, sa ho spytoval, aká je jeho tolerancia na riziko, akú má finančnú stratégiu, či je náladovo ladený ako medveď, alebo býk (to mu zalichotilo, pretože žena doma ho láskyplne (?) tituluje „pimprlík domáci“). Snažil sa ho zasvätiť do vlastností optimálneho trhového portfólia (dosť obťažná situácia pri zamýšľanej kúpe troch akcií) a akciových indexov – tu obzvlášť zdôrazňoval slovné spojenie „vážený priemer kurzov akcií“ a s bravúrnou výslovnosťou zmieňoval osobu Dow-Jones. Tiež prezentoval graf, na ktorom sa niekoľko kriviek strmo šplhalo nahor (oscilačné zákmity boli asi vygumované) a z neznámych dôvodov tvrdil, že treba dôverovať chartistom a dokonca presviedčal občana P (opäť cudzojazyčne), že istý dotyčný, je jeho priateľom (trend is your friend). Obrázok na záver doplnil papierom, veľkosti polovice pingpongového stola, plný dlhých stĺpcov nečitateľne malých čísel, pričom kládol občanovi P na srdce, aby si to v kľude preštudoval, že potom určite všetko pochopí. Občan P pochopil. Odišiel bez papiera a nadobro. Jediné, čo si zapamätal, bola poznámka o derivátoch. Termín ho zaujal a tak svoje ďalšie študijné úsilie zameral na toto neznámo.

6. Deriváty.

Aktivity ilustrované v časti 5 sú špekulatívne transakcie s charakterom promptných obchodov: niečo sa kúpi, a v tom istom okamžiku je to dodané; kupec potom čaká na správny okamih v budúcnosti (niekedy márne) na možnosť predaja za vyššiu cenu.
V ďalšom type kontraktov je čas integrovaný s obchodným aktom. Ide o termínové obchody, v ktorých výsledok obchodu určuje časový moment v budúcnosti, kedy sa obchod bude realizovať. Je to značne riziková špekulácia, pretože platí, že „o budúcnosti sa nedá nič určitého povedať“.

6.1 Základná charakteristika.

Podstatou termínových obchodov je časové oddelenie termínu uzavretia obchodu a termínu jeho plnenia (predom stanovená lehota – dni až roky). Pomocou tohto inštrumentu je možné si zabezpečiť možnosť, alebo realizáciu obchodu v budúcnosti za cenu stanovenú pri uzavretí obchodu. CP, ktoré sú súčasťou termínových obchodov, sa súhrnne označujú ako deriváty.

Nikto občana P vopred nevaroval, že táto problematika – okrem jej obťažnosti samej osebe – je opisovaná špecifickými pojmami a navyše – časť z nich – v jazyku anglickom. Pochopil to hneď po prvých pokusoch o uchopenie problematiky; bol však tvrdohlavo odhodlaný, zaťal zuby a s vierou, že s pojmológiou si dáko poradí, sa dal do diela.

Východiskové delenie finančných derivátov:
– nepodmienené kontrakty: • forwardy (dohoda o cene v budúcnosti) • futures (menové, úrokovej miery, akciové) • swapy (úrokové, menové);
– podmienené – opčné kontrakty, ktoré sa môžu, ale nemusia sa realizovať – to závisí od výhodnosti pre kupca opcie (chamtivosť).

6.2 Obsahová náplň niektorých pojmov.

• Forwardy: kontrakt na obchod s CP; postavenie oboch strán je rovnaké – majú právo a povinnosť dohodu v danom termíne splniť (napríklad dohoda o úrokovej sadzbe). Obchoduje sa na OTC trhoch.
• Futures: to isté ako Forward, obchoduje sa na burze.
• Swapy: dohoda o budúcej výmene toku meniacich sa platieb za tok konštantný medzi dvomi inštitúciami (napr. úrokové platby vzťahujúcich sa k rovnakej sume, aj v rôznych menách).
• Opčné kontrakty: môžu sa deliť podľa základného (bázického) inštrumentu • na akcie • na menu • na akciový index • na úrokovú sadzbu • na dlhopisy • rôzne exotické opcie (štruktúrované – vrstvené deriváty).
Pri dohode nepodmienených kontraktov účastníci nič neplatia; špekulatívna transakcia nevyžaduje žiadny počiatočný kapitál. V prípade opčných kontraktov, kupujúci platí cenu opcie; tá je však oveľa nižšia, ako cena bázického inštrumentu (predmet kúpy/predaja). Najproblémovejšia vo vzťahu k cene opcie je volatilita (kolísanie) ceny CP a dátum vypršania opcie.

6.3 Niektoré špekulácie s derivátmi.

Éra špekulácií typu arbitrážnych obchodov (bez rizika istý zisk), založených na rozdielu ceny kurzu toho istého CP v rovnakom čase na rôznych miestach, sa už nemôže – popri existencii bleskovo rýchlych komunikačných kanálov – uplatniť.
Vynaliezavá myseľ HS a jeho chamtivostné drajvy objavili, že špekulácia s derivátmi umožňuje dosiahnuť oveľa vyššie zhodnotenia ako na promptnom trhu; nazýva sa to finančný pákový efekt (leverage). Účastník kurzu Finančná gramotnosť poskytol pánovi P ilustráciu:

Príklad 2
Pani Chytráková žije v oblasti, kde vypukla epidémia hnačkového ochorenia. Hneď, ako to začínalo (schopnosť predvídať), oslovila brookera so žiadosťou, že chce kúpiť jednu akciu firmy HARMASAN vyrábajúcej toaletný papier. Akcie na burze boli na kurze 20€ za kus; Chytráková špekulovala na zvýšenie ich ceny – preto požiadala brookera o zmluvu na páku 1:5. Brooker teda nakúpil akcie za 5 krát toľko, ako bol jej vklad – 5 akcií po 20€ (toto je forma investovania za vypožičané peniaze). Krátko nato kurz akcií stúpol na 30€ kus. Investorka uzavrela svoju pozíciu – 5 akcií predala za 150€; z nich vrátila vypožičaných 80 € brookerovi – jej zisk bol teda 70€ (keby investovala iba svojich 20€, jej zisk by bol len 10€).

Samozrejme, aj brooker si musí prísť na svoje – účtuje poplatky za: • otvorenie účtu • nákup • predaj • správu účtu • inaktivitu • zrušenie účtu.
Použitím páky je teda možné s relatívne malým objemom finančného obchodu kontrolovať značné množstvo komodity. Treba zdôrazniť, že pákový efekt pôsobí tiež obráteným smerom – aj strata je podstatne väčšia ako na promptnom trhu.

Najpestrejšiu škálu špekulačných možností poskytujú opčné zmluvy. Je ich množstvo druhov: podľa lehoty exspirácie, časovej hodnoty, volatility a ceny. Nadobúdateľ opcie si právo predať/kúpiť od druhej strany kupuje (určiť cenu je zložitý problém; za metódu výpočtu bola udelená Nobelova cena za ekonómiu).
• Opcia na kúpu (call option) – právo kúpiť (nie povinnosť) CP v deň D (v USA kedykoľvek do D)
• Opcia na predaj (put option) – právo dodať (nie povinnosť) CP v deň D (v USA kedykoľvek do D)
Opčné obchody dokonca poskytujú možnosť obchodovať aj s tým, čo účastníci obchodu vôbec nemajú. Účastník kurzu Finančná gramotnosť poskytol pánovi P ilustráciu:

Príklad 3
Špekulant A si kúpi od špekulanta B právo (za 5€) dodať mu v deň D akciu X (ktorú nemá) za 50€ (jej kurz v momente uzatvárania obchodu je 48€). A uplatní svoje právo dodať (put), ak ku dňu D kurz X poklesne na 40€: kúpi D za 40€, dodá ju B za 50€; rozdiel je 10€ a po odrátaní ceny opcie 5€ mu zostane jeho zisk 5€.
Je to hra s nulovým súčtom: jeden vyhráva to, čo druhý prehráva.

Možnosti obchodu s opciami prinášajú stále nové, funkčne zložité finančné nástroje. Niektoré opčné stratégie sú natoľko komplikované, že ich vysvetlenie vzdali aj účastníci kurzu Finančná gramotnosť; napríklad:
• Condor – investor predpokladá, že cena CP sa bude pohybovať v určitom intervale a z toho chce profitovať.
• Straddle – kúpa, alebo predaj rovnakého množstva call a put opcií súčasne – rovnaká cena, rovnaký termín, aj podkladové aktívum.
• Strangle – rovnaká technika ako straddle, ale s odlišnou cenou pre call a put opcie.
• Spread

Významnou možnosťou použitia derivátov je technika zaisťovania špekulácie špekuláciou presne opačného typu (hedging).

Príklad 4
Nákup CP (očakávanie zvýšenia kurzu) sa istí nákupom put opcie na ten istý CP (v prípade poklesu kurzu možnosť dodania CP za kurz platný pri nákupe opcie). Táto možnosť vyplýva z cenového rozdielu – cena put opcie je menšia ako cena podkladového aktíva (CP).

Občan P má pri návšteve banky pocit viny, že výklad predajcu (na vizitke je zvyčajne honosne titulovaný ako „osobný bankár“) nechápe. Nevie, že vlastne nik (okrem tých, čo produkt vymysleli), nemá šancu to pochopiť a zhodnotiť. Je to zrejme súčasť hry; nezrozumiteľné formulácie v propagačných letáčikoch sú naviac tak právnicky „ošetrené“, že sa z toho zmúdrieť nedá. Potencionálny investor môže iba počúvať reči predávajúceho, ktorý – s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou – problematike derivátov tiež nerozumie.

7. Trh s derivátmi – eldorádo chamtivosti.

„Sféra derivátov je ako peklo; je ľahké sa tam dostať, ale cesta odtiaľ je takmer nemožná“

Ukážky techník použitia derivátov v časti 6. sú iba náznakom ich obchodných možností; úroveň prezentácie absolventi kurzu Finančná gramotnosť prispôsobovali nimi predpokladanej mentálnej kapacite občana P. Usúdili ale, že adekvátne priblíženie sa k realite vyžaduje ešte podrobnejšiu ilustráciu vzniku a dopadu týchto finančných inštrumentov na prostredie, v ktorom občan P a jemu podobní žijú.

Ľudia, ktorí v tejto finančnej branži pôsobia sa označujú ako finanční bankári; nie je podstatné, či sú zamestnanci banky, alebo investičnej spoločnosti. Ich charakteristickým rysom sú: enormná láska k peniazom a bezohľadná chamtivosť; podľa rozsahu predaja CP ich bonusové zárobky môžu byť päť až šesť miestne čísla za jednu vydarenú akciu (predaj derivátu vyprodukovaného za týždeň). Slušnosť a ohľaduplnosť sú utópiou.

Z čoho pochádza ich bohatstvo? Prekvapivým konštatovaním môže pre niekoho byť, že je to občan P spolu so všetkými ostatnými občanmi. Mechanizmus je prostý: masa klientov, ktorá – každý z nich na radu svojho „osobného bankára“, alebo finančného poradcu – si kupuje od investičných spoločností „výnosné“ CP. Tieto finančné nástroje sú skonštruované tak, že sú do nich zakódované vysoké bonusy pre tvorcov derivátu a ďalšie provízie (napríklad pre finančných poradcov, ktorí ich odporúčajú a pre predajcov). Ich ďalším rysom je to, že riziko nesú klienti; v lepšom prípade je to mizerný výnosový úrok, alebo – v najhoršom, kúpa bezcenného papiera. Napríklad listina dôveryhodne označená ako „Kapitálovo garantovaný certifikát“ môže byť invenčne zlepený – štruktúrovaný (vrstvený) derivát, do ktorého sú zabalené rizikové (toxické) pohľadávky a záväzky banky, ktorá využíva emisnú funkciu na to, aby sa ich zbavila.

Pri skúmaní pôvodu bohatstva netreba zabúdať na triky zamerané na daňovú „optimalizáciu“ ziskov (neplatenie daní s následným nedostatkom peňazí štátu na mandatórne výdavky).

Hrá sa o ten istý menový agregát (prevažne M2) drobných sporiteľov; je jedno, či tie peniaze sú v pančuche doma (tie atakuje agresívna reklama o „poslednej možnosti“ „super výhodnej“ investície), na účtoch – o tých dobre vedia banky ktoré nalamujú klientov pri každej návšteve (aby využili „neopakovateľnú možnosť“ nákupu derivátu XY) – samozrejme toho emitenta, ktorý im za predaj najviac platí, alebo či sú to prostriedky už investované vo fondoch (ich správcov investiční bankári mámia vidinou „vysokého zhodnotenia“ majetku fondu a samozrejme bonusu pre nepodplatiteľného správcu).

Investičná spoločnosť špekuluje so sumou peňazí vyzbieranou od množstva drobných (chamtivých!) investorov, počas životnosti ňou predaných „hodnotných“ CP, kdekoľvek po svete (samozrejme aj pre svoj zisk). A to je už oblasť obchodovania s očakávaním, s rizikami – nie s podkladovými aktívami (napríklad s pšenicou), ale so špekulačným predpokladom, aká bude cena pšenice k nejakému dátumu v budúcnosti (niektoré finančné operácie tohto typu sú uvedené v časti 6).

Špekulant s derivátmi musí poznať riziká a mať cit pre predikciu vplyvu hospodárskych a spoločenských udalostí na svet financií; súvisí to s odhadom davovej psychózy (nálada trhu) za danej situácie. Tá je živená spoločnou vlastnosťou všetkých zúčastnených: bezhraničnou chamtivosťou a strachom zo straty.

Obrovské prostriedky finančnej oligarchie jej umožňujú cielenú manipuláciu finančných a kapitálových trhov. Už nie je v pozícii účastníka kasínového hazardu, ale je na úrovni, ktorá jej dovoľuje určovať čo sa bude hrať, kto bude hrať a čo môže hrať – iba k ich prospechu.

Musia tam mať svoju úlohu aj komparzisti – málo informovaný dav – vo svete financií bezbranný, alebo manažér fondu, s nedostatočnými znalosťami o derivátoch. Dav nerozoznáva určujúce príčiny dôsledkov a nerozumie ani jazyku toho sveta; svoju úlohu však ochotne plní, pretože všetci bohatstvo obdivujú a túžia po ňom.

Aby derivátový stroj na výrobu peňazí fungoval, využíva sa celá plejáda mechanizmov (kalkulácia s naivitou); niektoré z praxou overených postupov:
• masívna reklama a rozsiahla sieť predajcov (TV a tlač ako predĺžená ruka predajných oddelení bánk);
• k zdaniu serióznosti sa používajú iluzórne dáta a pôsobivé modely;
• nepriehľadnosť a nejasnosť informácií (iba pestrofarebné letáčiky, neposkytovanie obchodnej zmluvy);
• neidentifikovateľné riziká, právnicky nepriestrelné písomné formulácie (prenesenie rizika na klienta);
• minimum detailov o ekonomickej funkcii produktu (iba uisťovanie o výnosnosti a spoľahlivosti);
• bez údajov o emitentovi (nemusí to byť predajca, aj keď to je renomovaná banka);
• bez údajov o investorovi projektu – osobe v pozadí, ktorá zarába veľké peniaze (to nemusí to byť emitent, aj keď je to zavedená firma);
• málo doplnkových informácií (aktuálne kurzové relácie CP, podmienky a nálada trhu).
Kortešovanie sa odohráva v honosnom prostredí a herci majú profesionálne úctivé a príjemné vystupovanie. Komparzisti nič netušia.
Nevediac, kupujú druhotné dlhové úpisy a staré rizikové CP s lákavou ponukou „Ročné úročenie v základe 12%…“, predávané cez „offshore banky“ (Kajmanské ostrovy), alebo putujúce cez nepriehľadnú kaskádovú štruktúru účelových vkladových spoločnosti (bez regulačného bankového dohľadu).

Nikto nemôže vystopovať, o aké riziko ide, kde vzniklo a akou cestou sa šírilo, nemôže sa dopátrať emitenta, ani investora – vlastníka majetku. Dôveryhodnosť ratingových agentúr je iluzórna, globálny dohľad neexistuje. Kapitál vložený do takýchto finančných nástrojov síce môže byť (v lepšom prípade!) garantovaný, ale výplata úroku je podmieňovaná slovnými spojeniami „iba vtedy ak“, alebo „za podmienky, že“

Príklad 5
„…za podmienky, že pomerová relácia veličiny A k B dosiahne 4. januára 2024 hodnotu 1,03, potom…“

Denne sa obchoduje s miliardami. Iba malá časť (odhad 5%) je podložená aj pohybom tovarov. Ostatok sú iba toky bitov a bajtov – špekulatívne presuny fiktívnych peňazí v celosvetovej sieti dátových prepojení bánk a ďalších subjektov v honbe za výnosmi. Chamtivosť občanov je zdrojom pre uplatnenie sa chamtivosti akcionárov – majiteľov bánk. Aj štáty sú chamtivé (imperiálne tendencie). Chamtivosť je hnacou silou hospodárskeho vývoja a spoločenský systém umožňuje realizáciu pudových túžob na bezmedzné bohatnutie. Všetko je to takmer bez regulácií a riziká globalizovaného finančného trhu sú obrovské.

8. Epilóg.

Potom, čo sa občan P – po absolvovaní poslednej inštruktáže – rozlúčil s „lektormi“ relácie Finančná gramotnosť, na chvíľu sa zamyslel; chcel si uvedomiť svoje pocity. Zistil, že je viac zneistený, ako poučený, viac znechutený, ako povzbudený. Zostal mu nejasný dojem o množine problémov, bez prakticky použiteľných návodov na konanie. Stačilo to, aby sa zvýšila jeho odolnosť voči nadbiehavým ponukám finančného investovania. Vlastne sa udialo ešte niečo: podvedome sa aktivoval proces jeho rozhodovania. Výsledkom bolo, že hneď po príchode domov, rázne napochodoval do kuchyne a ako by recitoval, manželke pri sporáku oznámil: „Nepôjdem na Bora Bora, zostanem ja doma, doma“. Manželka mu nevzrušene odvetila: „Je to na Tebe, pimprlík“. A vecne dodala: „K večeri sú zvyšky zo včerajšieho obeda“. Občan P pocítil úľavu a súčasne prízemný, no príjemný záchvev radosti; segedínsky guláš mal rád!